Join the new world

Vážení čitatelia.

Podaktorí z Vás si ešte spomenú na to, ako som tu začínal. Zjavil som sa sčista-jasna absorbovaný virtuálnym svetom ako Jeff Bridges vo filme Tron. Alebo ako Gulliver v bizarnej krajine plnej malých ikoniek a nickov. Unikal som pred chaosom vojny a ocitol sa na klinike šialeného profesora, kde som podstúpil bolestivú terapiu q1 čípkami. Posledné riadky som písal zamknutý na toalete, utekajúci pred sestričkou s veľkou striekačkou. Odvtedy sa však toho veľa zmenilo. Až priveľa...

Terazky som ministrom. Sedím v zlatom dláždenej kancelárii Svojpomocného družstva za ebenovým stolom, s vyloženými nohami, polmetrovou havanskou cigarou medzi prstami a ležérne diktujem polonahej sekretárke moje memoáre. Oproti mne sedí Lawyee, flirtuje na skype s fanynkami a pohráva sa s kľúčmi od svojho Maseratti. Vedľa neho hrajú poker Mati s Kelenom, odetí v oblekoch šitých z maďarských bankoviek a ohadzujú sa čerstvo privezenými ruskými diamantmi. A na čestnom mieste leží na drahom koženom gauči nehybne Ten-sai. Nehybne, vážne, dôstojne a majestátne ako faraón v sarkofágu. Akoby bol mŕtvy. On v podstate aj mŕtvy je. Ale my ho preto nediskriminujeme. Duchom je však pri nás, preto mu denne vymieňame spodné prádlo a pripaľujeme cigarety. Tejto šťastnej idylke však predchádzala jedna divoká a strastiplná Odysea.



„Hej, pssst, ty tam!“
„Kde, čo?!“, zrúkol som až mi v hrdle vyschlo a voda v záchodovej mise sa zčerila.
„Nehuč tak, hrome!“, napomenul ma hlas, snažiaci sa ovládnuť svoje znechutenie, „Veď nás objavia!“
„Kto si, dobrodinče?“, snažil som sa zorientovať, odkiaľ pochádza neznámy hlas, akurát som si udrel hlavu o držiak na hajzlový papier.
„Nerob taký rámus, krucinál!“, neznámy hlas sa zadúšal v šepote, „Prelez cez deliacu stenu toalety, nájdeš tam tajnú chodbu. Len potichu, preboha!“
„Dobre“, zašomral som urazene, „Samozrejme, že potichu, nie som vôl.“
Vyšplhal som sa horko-ťažko na stenu a zadrel si pritom župan o klinec v stene. Čo čert nechcel, keď som ním trhol, stratil som rovnováhu, zavesil sa na lepenkovú stenu, tá so mnou poľavila a s praštiacim rachotom sa prevalila. Aby to nestačilo, so stenou povolila aj zvyšná mierne schátralá kovová konštrukcia, nity z nej leteli ako Rómovia z práce a všetky ostatné deliace steny sa zrútili sťa dominové kamene. Kov zaškrípal, drevo praskalo, porcelán hajzlových mís rinčal, voda začala striekať, rozhučal sa poplach a do toho niekto pridusene ale nesmierne šťavnato nadával vo všetkých svetových jazykoch.
Na ďalšiu diskusiu už nebol čas a ten nadávajúci niekto, ktorý sa pri svojich pritlmených kliatbach zastavil uprostred abecedy, ma zdrapol za rukáv a ťahal Boh vie kam.
Ani neviem ako sme sa dostali von. Stihol som si len všimnúť, ako sa za nami zrútila silueta ozrutnej nemocnice a jej trosky pohltili plamene.
„Čo teraz?“, posnažil som sa o nevinný úsmev a vyceril fasádu chrupu.
„Čo teraz? Čo teraz?“, hučal na mňa môj záchranca, „Veď si nám zničil nemocnicu, našu jedinú!“
„Rád ju zaplatím“, odvetil som pokorne a siahol do vrecka, „Mám tu ešte presne... dvadsaťpäť halierov.“
„Aaaaarg!“, chytil sa chlapík za hlavu, „Tie si môžeš nahádzať do zadku a čakať, že ti za to zahrá Tublatanku! Nie, mám lepší nápad.“
„Aký?“
„Ideme hľadať poklad!“
„Čože?“, vytreštil som oči nechápavo.
Neznámy si ma prísne premeral a potom mi jedným cieleným hmatom vytiahol odtiaľ, odkiaľ ešte pred chvíľou mala spievať Tublatanka, zrolovanú mapu.
„Toto je tzv. Treasure Map“, hlesol Neznámy a udrel ma ňou po prstoch, keď som sa mu ju snažil vytrhnúť z rúk, „Musíme ju najprv rozlúštiť a nájsť poklad.“
„Kto ju rozlúšti?“
Neznámy sa zamyslel, zvraštil tvár do veľavravnej grimasy a kývol mi.
„Poď za mnou, o niekom viem.“



Prešli sme asi polovicu Stredného Slovenska. Niekoľkokrát tam a naspäť. Všetko pešo. Až kým sa Neznámy nezastavil pred jednou prastarou drevenicou, ktorá pôsobila ako latrína z čias tureckej okupácie.
„Už sme tu.“
„Ale veď sme tadeto prešli už aspoň desaťkrát!“, zaprotestoval som nahnevane a šúchal si unavené kolená.
„Nefrfli. Majster nebol doma.“
„Aký majster?“
„No predsa sám Ušimi Sako z ďalekého Japonska, majster bojového umenia Hentai.“
Neznámy zabúchal na dvere, ktoré sa poodchýlili. Vo vnútri sme našli chýrneho, múdrosťou prešediveného majstra sedieť na svojom tróne a vytriešťať sústredene oči.
„Admin-san, prepáčte, že ruším v takomto citlivom okamihu“, zaštebotal Neznámy s hlbokou úctou v hlase, „Ale máme tu pre vás toto.“ Podal mu mapu.
Starec mapu rozvinul, vypúlil oči ešte viac, doprevádzajúc to zachrípnutým „Óooooch!“ Ozvalo sa tlmené zadunenie a v tróne to podivne zahrmotalo. Potom z neho zliezol, napravil si sukňu a začal sa v ňom podozrivo prehrabávať ľavou rukou. Postupne z neho vytiahol tri a pol zlatého vajca.
„Len tri a pol goldu?“, zafrflal Neznámy, „Tieto mizerné mapy sú čoraz horšie.“
„Nie je toto jedno z tých zlatých vajec, ktoré zmizli Ficovi z nohavíc?“, vyhŕkol som rozrušene.
„Nie, na tých teraz kvočí akási sliepka a čaká, že sa z nich vyliahne nový spasiteľ Smeru.“
Neznámy sa na mňa ostro zadíval a potom dôležito zahlásil:
„Je mi ľúto, že ti musím siahnuť na vajcia, ale zabavujú sa. Musíš nejako splatiť liečebné náklady i novú nemocnicu.“
„Ale ako sa dostanem k ďalším?“, protestoval som.
„Je jedna možnosť. Ale dosť riskantná“, zvraštil čelo môj sprievodca, „Mne osobne sa však nepáči.“
„Som samé ucho?“, a vystrúhal som úsmev od ucha k uchu.
„Na Rumpilovej banánovníkovej plántáži. Ja tam ale nejdem.“
„Ale ideš!“, zavelil som unavený nekonečným komandovaním. A tak som zdrapol Neznámeho za rukáv a vláčil ho po Strednom Slovensku. Desaťkrát sme prešli popri Rumpilovej plantáži, kým sme ju našli. To, čo nás tam čakalo, predbehlo všetky moje očakávania.



To be continued...