Join the new world

Bol jeden z prvých jarných sychravých večerov. Stromy a kvety v Elwynskom lese sa pomaly prebúdzali z dlhej zimy, ktorá konečne ustupovala vo Svete Warcraftu. Dážď potichu, ale intenzívne padal zo zamračeného neba. Sem tam sa ešte ligotali snehové pokrývky na vyšších kopcoch, ale boli to už len úbohé dôkazy končiaceho sa zimného slnovratu.
Demiggodess, Babylee a pár vyvolených stáli na jednom z ešte zasnežených kopcov a pozerali sa smerom na Goldshire, jedného z malých miest v lese.



Myslíš, Babyle, že veštice o dnešku vraveli pravdu? Osobne o tom pochybujem. – spýtal sa Blackdevil, jeden z najstarších a najskúsenejších súkmeňovcov gildy Rainy Companions.

Neviem, čo si mám o tom myslieť, rada by som neverila, ale sami viete, že veštice z našich radov sa málokedy mýlia, respektíve nemýlia sa nikdy, len niekedy sa stane, že nevidia dobre do budúcnosti, tak niečo prekrútia –

No hej, preto si aj ja osobne myslím, že to bude trošku inak, jako predpovedali – ozval sa Mindza, sediac a leštiť náboje do svojej gunky pri malom ohni, ktorý sa dážď pokúšal uhasiť, lež sa mu to nedarilo.

Dajte tomu čas a uvidíme – zamrmlal driemajúc Lukass, jeden z najlepších paladinov v gilde. - Ano, čas ukáže. – odvetil Blackdevil.



Čas….lenže čas bol neúprosný, utekal ako voda v nahnevanom potoku a stále sa nič nedialo. Všetkým sa už pomaly spánok vkrádal do ich už dosť unavených tiel. Dnešok bol dosť krutý, ale vydarený. Bol to jeden z tých dní, kedy navštívili zopár dosť silných dungeonov a obšťastnili pár hráčov lepšími vecami, ktoré padali z bossov v dungoch jako hnilé hrušky.



Niečo vidím a nebude sa vám to páčiť – ozval sa po dlhom čase Demiggodess, ktorý mal ako elf schopnosť vidieť ďalej ako iné rasy.

Čo to je? – spýtala sa so strachom v hlase Babylee.

Nevidím ešte toho veľa, ale myslím, že veštice sa mýlili –

Uff – vydýchla si Babylee.

No, mýlili sa, to je pravda, ale mýlili sa v počte nepriateľov, nie sú ich tucty, ale tucty tuctov. Ale v jednom mali pravdu, Kráľ Lichov sa musel dosť rozčetiť po tej našej poslednej návšteve v Citadele Icecrownu, lebo neposiela len nemŕtvych, orkov a krvavých elfov, posiela s nimi aj ich veľiteľov. –

Koho konkrétne vidíš? Komu dnes natrhneme rite? – škeril sa Galagar.

Vidím Lorda Marrowgara, vidím Festerguta,Rotfacea a v neposlednom rade s nimi kráča aj Profesor Purticide, ktorého sme naposledy nedokázali poraziť.

Ako sú ďaleko??? – spýtala sa rozhorčeným hlasom Babylee.

No, vychádzajú z portu, ktorý je vyčarovaný při rieke oddelujúcej Duskwood s Elwynským lesom, takže to vyzerá, že čochvíľa dorazia do Goldshire. -

Takže ľudí v Goldshire sa nám nepodarí zachrániť, nestihneme tam dobehnúť. –

To nie, ale musíme sa pokúsiť zachrániť za každú cenu prostý ľud Stormwindský. Nie sme srágory, aby sme utiekli z chystaného bojiska. –

No, nestojme tu jako soľné stĺpy a utekajme pobudiť všetkých, čo nie sú ranení, nech sa postavíme zoči voči tým babrákom, nech Kráľ Lichov vie, že s nami sa vo Svete Warcraftu nehodno zahrávať jako s bábikami! – rozčertil sa Blackdevil.



Udusali oheň, o ktorý sa už aj tak prestali starať, nasadli na svojich štvornohých miláčikov a uháňali, čo im sily stačili do Stormwindu, jedného z najväčších miest kontinentu Azeroth. Prvé stráže, ktoré stáli po rohoch brány do mesta, keď zbadali rýchly cval partie, rozbehli sa do vnútra Stormwindu a cvengali malými zvončekmi, upozorňujúcimi na blížiace sa nebezpečenstvo. Keď Babylee, Demiggodess a ostatní dorazili do stredu námestia, okolo fontány sa už pomaly ale isto zhlukoval hojný počet bojovníkov, všetkej stráže a veľiteľov častí mesta. Bol medzi nimi aj prostý ľud Stormwindský, vyzbrojený sekerami, vidlami a rôznym domácim náčiním, ktoré by viac či menej mohlo dostatočne ublížiť.
O chvíľu ich tam bolo ako maku, hlava na hlave, a čakali na pokyny.
Slova sa ujal Demiggodess.



Priatelia, i ľud Stormwindský, nebudem nikoho nútiť, aby bojoval po mojom boku. Viem, čo viem, videl som čo som videl, a poviem vám, toto, čo príde, nebude peklo, nie, toto bude niečo oveľa, oveľa horšie. V mysli väčšiny z vás, si nič také ani predstaviť neviete. Nie, podaktorí z nás už pocítili, ako vyzerá peklo, vo väčšine výpravách, ktoré sme podnikli. Nie, vravím vám, toto bude horšie. Preto sa na nikoho z vás nenahnevám, nikoho neodsúdim, za to, keď teraz vezme nohy na plecia a bude upaľovať, čo mu sily stačia. Ale ak zostanete, nesmiete sa zľaknúť toho, čo príde, nesmiete ani o krok ustúpiť, pretože potom už bude neskoro. Hrnie sa na vaše mesto háveď z krajiny Northend, konkrétne z najsilnejšieho brlohu v ňom, zvaného Citadela Icecrownu, kde vládne jeden z najukrutnejších podliakov, čo vo Svete Warcraftu žije, sám Kráľ Lichov. Poviem vám, jeho osobne som nezahliadol, ale zahliadol som jeho poskokov. Podaktorí z nás, ktorí tu teraz stojíme, sa už s nimi v ich brlohu stretli, a sami vám potvrdia, že boje, čo sme tam s nimi zažili, nebol mäd lízať. Ale, a to zdôrazňujem, nik nie je nesmrteľný, nik nie je neporaziteľný, ani oni. Len im nesmiete dať šancu, že z vás sála strach, neistota. Musíte stáť pevnými nohami na zemi a biť sa do posledného výdychu. –



Na počudovanie, všetci ostali, ba naopak, vyzerali, že na boj dostali ešte väčšiu chuť.Začali na plné ústa spievať bojové chorály, ktoré sa odrážali od stien vysokých budov a múrov a znásobovali hluk, ktorý nastal.
Partia okolo Demiggodessa a Babylee sa otočila a za nimi kráčal celý zástup bojovníkov. Mierili k bránam, aby bránili Stormwind.
Keď už boli blízko brán, začuli z druhej strany trúbiaci lesný roh. Tri krát zatrúbil, čo znamenalo, že z tých strán sa blíži nebezpečenstvo.
Babylee obrátila hlavu na Demiggodessa. Ten sa otočil a zahľadel sa do diaľky na severnú stranu mesta.



Čo vidíš? – spýtala sa ustarostene Babylee.



Demi zvraštil čelo, zahľadel sa ešte viac do diaľky. Babylee zbadala pomaly tiecť z jeho čela kvapku potu. Najprv zazrel len rýchlo približujúci sa tieň. Potom to zbadal.



Rýchlo polovica rytierov na severnú stranu! – zvrieskol. Otočil sa na Babylee a s náznakom strachu, ale odhodlania, odvetil.

Je to sám Kráľ Lichov, letiac na svojom kostlivcovi. –

Tak nech je mu zem ľahká, keď bude pod ňou hniť! – odvetil ľahostajne Galagar a otočil spolu s tými najsilnejšími bojovníkmi svojich tátošov.